XVII. kapitola - Už to nie je o tebe a o mne, je to o nás...

24. dubna 2009 v 19:24 | Lizzie |  Podlehneš strachu a nebo lásce?

XVII.kapitola - Už to nie je o tebe a o mne, je to o nás...

Autor: Andy


25. decembra. Vianoce. Včera sa narodil Pán Ježiš. Ale existuje naozaj? Carlisle verí, že po smrti nás niečo čaká. Raj. Verí, že niečo krásne pre jeho ženu a deti musí čakať. A Edward? Myslí si, že nás čaká jedine zatratenie. Že upíri nemajú dušu. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo nechcel premeniť Bellu. Ja sa prikláňam ku Carlisleovi. Myslím si, že niekto ako Carlisle a celá jeho rodina si zaslúži dostať sa do raja.

"Lizzie, Lizzie! Poďte dolu! Hneď!" Prerušil moje úvahy nadšený hlas Alice. Niekdy pozmenila moju prezývku Eliza na Lizzie. Bolo to dosť hlúpe, keďže niekedy to bol problém, keď sa nás niečo spýtala. Nevedeli sme, že či sa to pýta mňa alebo sestry. Dvihla som sa z postele a vyšla z izby. Na schodoch som sa pripojila k Lizzie. Nestačili sme vynadívať.

Alice za noc vyzdobila celý dom. V hale stál obrovský vianočný stromček zdobený do šarlátovo-zlatej farby. Na jeho vrchole sa ligotala veľká hviezda. Zacítila som z krbu, ktorý bol v obývačke, sálať teplo. Niekto v ňom zapálil oheň. V nose ma zašteklila vôňa škorice a vanilky spolu s vôňou ihličia. Zastala som medzi dverami a uvidela nad krbom zavesené červené ponožky. Keby k nám teraz niekto prišiel, uvidel by dokonalú vianočnú idylku. Vždy som takéto Vianoce ako malá chcela zažiť, ale... Počkať! Čo to bolo? Ako malá? Vynárajú sa mi ďalšie spomienky! Cítila som ako sa mi po tvári rozlial úsmev. Úsmev šťastia, ktoré ma prišlo po dlhej dobe znova navštíviť. Našla som úžasnú rodinu a začínajú sa mi vynárať spomienky. Len ako dlho bude trvať, pokiaľ zistím všetko? Nedovolila som si skaziť moju výbornú náladu a zakázala si prestať na to myslieť. Proste dnes to nebudem riešiť a hotovo.

Keď som sa pozrela nad seba, zbadala som imelo. Viselo
na každých dverách. Práve som stočila zrak späť do obývačky, keď som si všimla ako sa Emmettovi šibalsky zablysli oči. Skôr ako ma ten medveď mohol prizabiť, a neskôr aj Rosalie, rýchlo som sa presunula k oknu. Maco sa zatváril ublížene a keď mu ešte aj Rosalie urazene strelila zaucho, zatváril sa ani akoby sme ho tu týrali.

Všetci sa začali smiať, ale ako rýchlo začali, tak aj rýchlo skončili. Alice po nich vrhla "milé" pohľady a keď stíchli, zaspievala, "Tak a teraz darčeky!" Všetci len pobavene krútili hlavami. Smiať si už asi nedovolili. Alice ani malý škriatok začala pobehovať po izbe a každému strkať do rúk úhľadne zabalené balíčky. "Počkať!" zrazu vykríkla. Keď si všimla pár vydesených pohľadov, zatvárila sa ako anjel. "Najprv ony," zaklipkala nevinne očami a ukázala na mňa so sestrou. "Prstom sa neukazuje," uškrnula sa Lizzie. Ani som si neuvedomila čo, kde, kedy a ako, už nás Alice vytláčala z miestnosti smerom ku garáži. Nechápavo som sa pozrela na sestru. Tá však vyzeral rovnako prekvapene. "Alice?" skúsila som. "Kuš! Uvidíš," zaškerila sa na mňa. Otvorila dvere do garáže a hlavou kývla k nejakému autu, ktoré bolo prikryté snehobielou plachtou. Všimla som si zbytok rodiny stojacej za nami. "No tak!" netrpezlivo sa na nás dve zamračila. Pozrela som na sestru v tom istom momente ako ona na mňa. Viac nám netrebalo hovoriť. Obe sme sa naraz rozbehli k autu. V tom istom momente sa Alice zvonivo rozosmiala. Zastala som pri dverách vodiča a Lizzie pri dverách spolujazdca. Naraz sme však aj chceli zhodiť plachtu, čím sme ju pretrhli presne na pólku. Teraz sa už smiala celá rodina. Aj na našich tvárach pohrával úsmev. Obrátila som sa smerom k rodinke s jedinou prosbou v očiach. Kľuče. Jasper sa snažil tváriť nenápadne, no ostatní ho prezradili. Všetci sa pozerali práve na neho. Nadvihla som obočie a usmievala sa ani slniečko. Aký nezvyk...

Jasper sa zatváril pohoršene a nakoniec krútiac na oko naštvane hlavou nám tie kľúče hodil. Chytila ich však Lizzie a vyplazila na mňa jazyk, čo som jej opätovala. "Ako malé deti," povzdychol si krútiac hlavou Emmett na čo sme sa všetci znova rozosmiali.

Neskôr sme si šli pootvárať aj ostatné balíčky. Všetko bolo odovzdávané anonymne, aj keď to bolo podľa mňa nefér, pretože Alice a Edward aj tak vedeli, kto čo komu dal. A mysleli si to aj všetci ostatní. Teda, samozrejme, až na nich dvoch. Niektoré darčeky sa však dali odhadnúť. Ja a Lizzie sme dostali náhrdelníky s rodinným erbom Cullenovcov a Jasper dostal taký istý náramok s erbom, ako mali aj Emmett, Edward a Thomas. To som typovala na Carlislea alebo možno Esme. Plno tričiek, sukní a neviem čo všetko by som povedala na Alice, Rosalie a Bellu. A tak podobne.

Keď som konečne po tom dlhom dni šla do izby napchať hromadu oblečenia do skrine a na chvíľu úplne vypnúť, narazila som ešte na jeden darček. Na mojej posteli ležala krabička. Sadla som si a zobrala krabičku do rúk. Chvíľu som ju len hypnotizovala pohľadom. Premýšľala som nad tým, od koho to mohlo byť a prečo je to tu. Prečo mi to ten dotyčný nedal do obývačky medzi ostatné darčeky? Pomaly som zamatovú krabičku otvorila. Znehybnela som úžasom. Z krabičky na mňa vykúkala zlatá retiazka s príveskom srdiečka rozlomeného na dve pólky. Keď som vzala retiazku do rúk, z krabičky vypadlo ešte niečo. Malý papierik s úhľadným písmom.


Jedna pólka je moja a druhá patrí tebe. Už to nie je o tebe a o mne, je to o nás. Pretože spolu, sme MY.
 


Komentáře

1 _BBB_ _BBB_ | Web | 24. dubna 2009 v 19:40 | Reagovat

dala sem na blog novou bleskovku o Ashley Greene tak jestli chceš můžeš se zapojit =)

2 Lucy Lucy | Web | 24. dubna 2009 v 19:50 | Reagovat

cool blog

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama